Miroslav Kohút
Nedeľné ráno
Kráčam... Je ešte šero a jedinečná, tajomná, chvíľami až mystická atmosféra budí dojem, že nikde niet živej duše. Ranná hmla zasadla na pomyselný trón a svoje nepriehľadné chápadlá rozprestiera všade navôkol. Každý môj krok sa stáva v snehovej prikrývke zreteľným. Biela kráľovná už opäť vládne svetu a stromy akoby preberali rolu jej otrokov. Domy, roztrúsené okolo mňa, na strechách nesúce množstvo snehu, sú síce navonok skromné, no zvnútra naďaleko vyžaruje aura, ktorá im dodáva jedinečný ráz.
